Igor Válek
POVESTI O SLOVENSKEJ VODE
Voda je prazákladom života. Aj v slovenskej povesťovej klenotnici nájdete zázračnú vodu – živú i mŕtvu, pokojnú aj divú, priezračnú aj mútnu… Plnú osudov, dobrodružstiev aj poučenia. Autor úspešnej „vodnej trilógie“ (Povesti o slovenských riekach, Povesti o slovenských liečivých prameňoch a kúpeľoch, Povesti o slovenských jazerách, plesách, studniach a studničkách) Martinčan Igor Válek, skúsený kultúrny publicista a nápaditý spisovateľ vybral a doplnil pod pomyselnú strechu jednej knihy najkrajšie mýtické príbehy s tematikou vody. Hovoríme o knihe Povesti o slovenskej vode (Vydavateľstvo MS). Navštívite v nej bájne rieky, plesá, jazerá i vodopády od východu po západ, od severu po juh Slovenska. Stretnete vodníkov, škriatkov, víly, žabiu kráľovnú i čerta. Dozviete sa, ako sa zrodil Dunajec, že rieka Nitra zachránila kaplnku, že Váh je hore orol a dolu rieka, prečo Hron tečie spod Kráľovej hole až do mora a rieka Orava spieva, že aj v Turci bolo niekedy jazero. Lúčanský vodopád ponúkne liečivú úľavu, Brankovský záchranu kurucom, Ráztocký Jánošíkov poklad a Šútovský inšpiráciu maliarovi Benkovi… Toto a ďalšie zaujímavé príbehy ponúka zavŕšenie jedinečného knižného projektu.
No a čo hovorí Válek:
„Voda je najrozšírenejšou látkou nielen na zemeguli, ale aj v našich telách. V tele slovenskej krajiny nachádzame vodu v sile prameňov a liečivosti kúpeľov; kráse riek, pokojoch jazier, pokore vodných nádrží, tajomnosti plies aj v záchrane studní; v dravosti vodopádov… Voda je život, živá je aj voda slovenských povestí. Neustále, dookola a navždy. Ako klokoce vo svojom kolobehu v prírode, tak povzbudzujúco šumí aj vo sviežich „kvapkách“ mnohorakých stvárnení, v mnohorakých podobách ľudovej slovesnosti a aj v súčasných autorských. Slovenský Homér z Gemera, Pavol Dobšinský raz napísal aj to, že „slovenské povesti nevyšli z pamäti, ale až doposiaľ v čerstvosti sa udržali…“ Na „udržanie“ chcem nadviazať aj touto knihou, ktorá má tri predchodkyne a originálny „doplnok“ v povestiach o vodopádoch (mimochodom, medzitým som už dopísal rukopis špeciálne len o vodopádoch a verím, že sa mi ju podarí onedlho opäť aj knižne vydať). Kolobeh vody a povestí, uzavretý kruh bez začiatku a konca… Tak som sa ho snažil zachytiť, zaznamenať, dotvoriť a či vytvoriť v každej povesti a napokon v knižnom celku. Slovenskom prechádza hlavné európske rozvodie, sme strechou Európy. Sme bohatí na množstvo podzemných vôd, významných ako zásobárne pitnej vody, neprehliadnuteľné sú naše zdroje minerálnych a termálnych vôd, zrkadlá jazier, oči plies a vlasy vodopádov. V slovenských povestiach je uložené všetko podstatné, naši predkovia vedeli, čo treba pripomínať a zachovať tak, aby sa nestratilo. Takto nám uchovali aj „všelijakú“ slovenskú vodu (a pridal som sa svojou čašou aj ja): mŕtvu aj živú, pokojnú aj divú, priezračnú aj mútnu… našu. Zurčiacu v povestiach a predsa reálnu, zrkadliacu aj vytvárajúcu veľa zaujímavých príbehov, smutných udalostí aj veselých dobrodružstiev. Až po samotné brehy i dno naplnenú osudmi ľudí aj tajomných bytostí. Rád ponúkam túto krásu všetkým čitateľom. S vďakou, úctou a radosťou za všetky vody, ktoré napájajú rieky našich životov. Treba chápať, že bez „kvapiek“ z vôd predkov, súčasných blízkych aj pokračovateľov rodu by sme boli tokmi bez prameňov, korytami bez cieľov a hladinami bez zrkadlení. Mimochodom, Turčania tiež neobídu pri čítaní takpovediac „na sucho“, veď v knihe nájdu povesť o riekach Turiec aj Váh, niekdajšom jazere v Turci, kúpeľoch Turčianske teplice a či už spomínanú o majstrovi Benkov…“
S autorovým súhlasom uvádzame ukážku práve zo spomínanej povesti.
Igor Válek: Šútovský vodopád a maliar Benka (úryvok)
Za najmalebnejší slovenský vodopád je často označovaný Šútovský vodopád, situovaný doprostred sviežej prírody Krivánskej Malej Fatry. Od obce Šútovo, ktorá mu darovala meno, je vzdialený asi štyri kilometre v nadmorskej výške 765 metrov. Patrí do Národnej prírodnej rezervácie Šútovská dolina, v ktorej závere šveholí, a s výškou 38 metrov je najvyšším v Malej Fatre a tiež jedným z najvyšších na Slovensku vôbec. Vyrovnaný celoročný prietok vody mu zabezpečuje krasová vyvieračka Mojžišove pramene (viac o nich v povesti). Asi práve jeho malebnosť nadchla aj tvorcov nášho prvého celovečerného hraného filmu Jánošík (1921) a tí ho zvečnili na filmovom plátne. No nielen im učaroval. Potešil aj Martina Benku (1888 – 1971), jedného z najvýznamnejších maliarov slovenskej krajiny, ktorý posledné desiatky rokov života žil a tvoril v neďalekom Martine. V centre Turca je po ňom pomenované múzeum a v ňom uchovávajú aj peknú skicu Šútovského vodopádu, ako ho majster štetca a palety zvečnil pri prechádzke k jeho vodám.
Aj majstri štetca, maliari, potrebujú pri svojej tvorbe inšpiráciu. Povedzme tak, ako dobrá úroda musí mať dostatok vlahy, vody. No a keď aj nie celkom inšpiráciu, tak určite aspoň príjemný a povzbudzujúci oddych. V prípade umelcov, ktorí zachytávajú na plátnach a či na papieri čarovné zákutia slovenskej krajiny, všetko spomenuté ešte silnie, keď sa na také miesto vyberú. So skicárom a či akýmsi cestovným stojanom, farbami, štetcami a paletou. Presne takéto cestovné „náčinie“ mal aj jeden z našich najväčších krajinkárov, maliar Martin Benka. Nemal ho, pravdaže, na okrasu, ale často a rád vyrážal s ním na potulky po Slovensku, aby tvoril. Prišiel na miesto, ktoré si neraz vopred cielene vybral a ono čímsi očarilo jeho umelecký jemnocit a zaujalo skúsené oko. Naskicoval si, čo videl a potom to aj pomocou vnútorného zraku v tichu ateliéru dotvoril do jedinečného umeleckého diela. Do obrazu, ktorý aj dnešnému divákovi ukazuje zrkadlo minulého Slovenska, ktoré už medzitým na čriepky rozbil čas aj ľudia. Majster palety Benka miloval aj hudbu a v jeho martinskom ateliéri sa pravidelne raz do týždňa stretávali členovia komorného kvarteta. Štyria muzikanti sa rozprávali, chlipkali bylinkový čaj, muzicírovali a znova sa rozprávali. Aj dnes je taký pravidelný štvrtok. Štvorica mužov si zahrala
skladby, ktoré majú radi, ba aj reč bola o príjemných témach. No domáci pán sa zdá byť akýsi smutný. Aspoň tak sa to javí najmladšiemu členovi spomedzi hudobníkov, Emanuelovi Muntágovi, ktorému len nedávno na chrbte pribudol druhý krížik života. – Majstre, zdá sa vám, že nám to dnes neladilo? Alebo sme niečo nevhodné povedali? – vyzvedá ostražito a tak trochu opatrne. Maliar, vtedy už nejaký rôčik po šesťdesiatke, bol vždy plachý a trochu rezervovaný. No a tieto vlastnosti sa vekom u neženatých mužov zvyknú umocňovať. Pozrel sa na mládenca, pokrčil útlymi plecami a zamyslene si prešiel rukou po vysokom čele: – Viete, Emanuel, dnes si akosi viac uvedomujem, že sa potrebujem nadýchnuť zdravého turčianskeho vzduchu. Najlepšie niekde v tichom zákutí peknej krajiny… – Môže to byť aj pri vode, ktorá vám bude spievať svoju odvekú pesničku? – Pravdaže môže, veď voda dáva život ľuďom aj krajine. – No a môže tá vodička spievať aj hlasnejšie ako nejaká potočná? – Pokiaľ to nebude falošne, prečo nie?! – Tak sa, majstre, určite vyberte pod Šútovský vodopád, od Martina to nie je ďaleko…
– Viem, viem kde to je! – Benkovi sa tvár rozžiarila pekným, chytľavým, skoro až chlapčenským úsmevom. – Môj starý známy, tiež maliar, Alexander Bazovský, Moľo, mi raz o ňom rozprával. Tu naproti mal ateliér, tam sme sedeli pri káve. Bol rodák z neďalekých Turian, dobre poznal Šútovskú dolinu a vodopád v nej. Ledva vtedy kávu vypil, už chcel, aby sme vyrazili k vodopádu.
– No a? – Ako to už zvykne bývať, čosi nám do toho vošlo, ja som, tuším, nemal zbalené… No teraz už naisto pôjdem. Ďakujem, Emanuel, pomohli ste mi. Ozaj, zahráme si ešte jednu?
Sedí Martin Benka v poloprázdnom vlaku, je ráno obyčajného pracovného dňa v strede týždňa. Nastúpil na Vrútkach a nestačil si ani poriadne zvyknúť na cestovanie, už ho sprievodca upozorňuje: – Pán maliar, o minútku sme v Šútove, budete vystupovať.
Benka sa totiž tomuto mužovi v železničiarskej uniforme stihol zveriť, kto je, kam ide a čo bude robiť. Stonavo zaškrípali brzdy, vlak zastal a maliar vystúpil na malej staničke. Po pravej strane volá široký Váh, no maliar vie, že sa musí dať doľava a cez dedinu Šútovo prejsť ďalej do doliny. Kráča svižne, ženie ho vidina pekných pohľadov a túžba krajinkára zachytiť krásu a podať ju ďalej. Na podobné cesty často chodí sám. Samotárstvo má v sebe trochu zakorenené a trochu akoby aj dopestované životnými osudmi. No hlavne sa vtedy lepšie sústreďuje na prácu a z krajiny dokáže vyhmatať a stvárniť jej podstatu, priam dušu. Tak aj teraz. Po viac ako hodine prišiel priamo pod Šútovský vodopád a hoci sa trochu zadychčal, bol uchvátený: „Dobre mi poradili, Bazovský aj Muntág. Je to nádherné prírodné divadlo, scenéria ako z rozprávky!“
Dlho nerozmýšľal, rozložil stojan a dal sa do kreslenia. Skúsenými ťahmi načrtol ostré skaly aj mohutný vodopád. Benka ledva dokončil, čo chcel, opäť začalo z oblohy kvapkať. Maliarske veci putovali do kufríka a ten, spolu s majstrom, zas putoval čo najrýchlejšie naspäť: „V ateliéri dorobím, nechce sa mi tu zmoknúť!“…
Ako príbeh tejto autorskej povesti vyvrcholí, to sa dozvie každý pozorný čitateľ knihy, s ktorou sme vás na tomto mieste zoznámili a ktorú kúpite v každom dobrom kníhkupectve. Alebo aj každý návštevník Košútskeho dňa s Turčianskym kráľovstvom včiel a čírej vody, v sobotu 25. septembra v Martine – Košútoch ( pri Kauflande), lebo tam v prítomnosti autora knihu slávnostne pošleme medzi čitateľov, „pokrstenú“ kvapkami turčianskej vody.
Príďte, veď voda je život! Aj slovenská voda v jedinečnej knihe povestí o nej.